von Lecstein - medzinárodne chránená chovateľská stanica pražského krysaříka

Má pes pamäť...?

05.06.2007, 19:55, Ľubica Janigová

Rozpoviem Vám príbeh...

Písal sa rok 1994. Ničím zvlášť výnimočný... ale pre mňa rok očakávania. Čakala som svoje prvé dieťa... A do manželovej firmy bolo treba strážneho psa. Slovo dalo slovo , ja som mala veľa voľného času  a  v septembri sme si domov priniesli BONA. Bono bol kríženec otca pitbulteriéra a matky dobermana. Dnes hovorím: ,, Nešťastné spojenie." Ale vlastník feny asi chcel vyskúšať, čo to

 ,,spraví "... Bolo to obdobie, keď sa aj u nás začali objavovať psie zápasy a psy na tento účel produkované. Bono / podľa speváka Bona Voxa   z U2 /  bol krásne šteňa. Hnedý, miloval piškóty a nepretržite hrial moje rastúce bruško. Neviem, aké vlny si on a moja nenarodená dcéra posielali. Neviem, aké pachy , aké iné , človeku nepochopiteľné väzby , v  tomto , pre mňa, aj pre to  šteňa , zvláštnom období , vznikli. Predsa sa zbytočne nehovorí o ,, druhom stave " žien...Zbožňovala som ho a on zbožňoval mňa. Ak niekto neznámy zazvonil pri dverách a nedajbože vstúpil, išiel sa , už ako šteňa , roztrhnúť od zlosti. Bol schopný aj pohrýsť a to mal len pár mesiacov. Prežila som s ním  pár pekných týždňov, ale keď sa dieťa hlásilo, odišiel Bono z našej domácnosti k mojim rodičom a bratovi. Tým ľuďom sa stal absolútne oddaným, dovolím si tvrdiť, že by dal za tú domácnosť život.  Odrástol...  a po absolvovaní základného výcviku bol umiestnený ako strážny služobný pes v areáli firmy.

Čas plynul, mala som o ňom sporadické informácie, aký je ostrý, že si nikto nedovolí ani škrabnúť na bránu firmy, keď je pustený navoľno, ako je fixovaný na môjho brata, s ktorým rástol a ktorý sa o neho staral aj vo firme...Pes jedného pána...Proste, ten pravý služobný pes.

Okolnosti spôsobili, že som sa dostala do firmy práve v čase druhého ,, očakávania ".  A srdce mi nedalo, aby som neišla pozrieť aj môjho miláčika Bona v koterci. Až oveľa neskôr som si niektoré veci spojila a dnes  ten moment ľutujem... Bono si zobral chlieb so salámou, poštekal, pobehal okolo , povrtel chvostom a vetril...  ,, vysokým nosom "... Pohladila som ho a odišla.

Zdal sa mi  ,,v  pohode", v dobrej kondícii, netrpiaci núdzou či nedostatkom ľudského záujmu. Vedela som, že na brata sa v tomto ohľade môžem absolútne spoľahnúť.Je podobný fanatik, ako ja ...Vedela som, že pokiaľ je vo firme on,  pes je v dobrých rukách.

V priebehu , asi pol hodiny po mojom odchode, mi brat volal , rozrušený, že po našom odchode išiel Bona večer nakŕmiť a vyčistiť mu koterec. Vošiel do koterca a keď  začal čistenie, vošiel za ním aj Bono...

Nezaútočil hneď... len ceril zuby a oči mal meravé... Vôbec nereagoval... na meno , na žrádlo, na nič...Nezaútočil,  nechal len človeka, ktorý sa o neho staral od mladosti, vycúvať z koterca   za bránu areálu, ktorý strážil.

Všetci sa zhodli, že sa zbláznil... A rozhodli o jeho utratení... Napadol človeka, ktorý mu absolútne dôveroval... Bono skončil svoju pozemskú púť. Brat ho pochoval, aj sme si poplakali... Odišiel náš pes. Musel...Tak bolo rozhodnuté...

Až s odstupom času, ako som nad celou tou nešťastnou príhodou  premýšľala, spájala si súvislosti , ako nasledovali za sebou, neviem, či  príčinou celej tej udalosti nebol môj ,, druhý stav " a tá osudná návšteva... Pes má vynikajúcu čuchovú pamäť... Žena v tehotenstve zrejme špecificky

,, vonia "... Boli sme s  Bonom , v čase môjho prvého tehotenstva, ako jedno telo, stále bol na mne ulepený, bol šteniatko a prežíval obdobie svojho ,,šteňacieho  šťastia"...A teraz  ,, to"  cítil znova. A  všetko sa v ňom  asi   zlomilo, nechcel byť poslušný služobný pes, chcel  byť  možno  zasa to šťastné šteňa , kríženec pittbulteriéra a dobermana v náručí milujúceho človeka...Preto musel odísť.